Ztraceni v podzemí Richardu

Úvodem

Prakticky každý novodobý článek o Richardu, zmiňuje o pátrání po dvou studentech ztracených (r. 1978) v podzemním labyrintu chodeb.
Následující, řádky jsou autentické zážitky pana Mariána Mazucha (SK), jednoho ze dvou tehdejších studentů.

Takže bolo to niekedy v 80-tych rokoch. V tom období sme boli na letnej brigáde z gymnázia v konzervárňach v Lovosiciach a ubytovaní sme boli v Litoměřiciach. Bolo to kdesi na kraji mesta, zrejme to bola nejaká ubytovňa pozemných stavieb alebo niečo podobné. Pamätám si len toľko, že to bolo vedľa kasární.

Všetko to začalo v jednu víkendovú sobotu, kedy väčšina študentov odišla na výlet mimo mesta a zopár nás ostalo na ubytovni samých. Keďže sme sa dosť nudili, ja spolu s kamarátom Paľom sme išli „obhliadnuť terén“ mimo ubytovne. Pamätám si, že medzi ubytovňou a kasárňami viedla cestička smerom hore – ako do hory a viem, že vpravo bol veľký jabloňový sad.

Bolo krásne teplé počasie, ja som mal oblečenú teplákovú súpravu (našťastie – dosť nám neskôr pomohla) a Paľo bol v ľahkom letnom oblečení – kraťasy a tielko. Ako sme sa prechádzali, zrazu sme zbadali obrovské dvere, ktoré viedli do svahu. Samozrejme nás to zaujalo, obzvlášť keď sme zbadali tabuľu „Zákaz vstupu“. Nevedeli sme si vysvetliť, čo by za tými dverami mohlo byť. Trošku sme sa poobzerali a vracali sme sa cestičkou naspäť. Vtom sme stretli staršieho pána, pravdepodobne strážnika v sade a ten nám vysvetlil, že sa jedná o bývalú nacistickú továreň Richard, ktorá je už vlastne uzatvorená.

Viacej nám nebolo treba, dotyčný strážnik nám ešte požičal aj zápalky. My sme samozrejme boli totiž bez akejkoľvek výbavy, oblečení len, ako som už spomínal, naľahko. Keďže sme predpokladali, že vnútri je tma, našli sme si nejaké papiere, z ktorých sme si spravili fakle a nebojácne sme vstúpili cez odstávajúci plech v jednom rohu obrovských dverí dnu, ignorujúc všetky výstražné značky.

Ocitli sme sa v obrovskej vstupnej hale, v ktorej ešte bola aká-taká viditeľnosť. Po námatkovej prehliadke vnútorného priestoru sme zistili, že hneď za veľkými vstupnými dverami vľavo začína vchod do úzkej chodbičky. V tejto chodbičke už ale vládla úplná tma. Keď píšem úplná, tak myslím naozaj úplná – taká, že sa vôbec neviete rozhľadieť a niečo rozoznať.

Nás to však veľmi neodradilo, boli sme predsa vybavení – v rukách sme zvierali papierové fakle a asi 15 zápaliek. Mali sme okolo 16 rokov, veľmi nás lákalo dozvedieť sa, čo tam vlastne je a pritom sme si vôbec neuvedomovali nebezpečenstvá, ktoré nám hrozili. Skrátka, zvedavosť boli silnejšia než strach. Takže sme si zapálili prvú fakľu a pustili sme sa dopredu.

To čo sme videli, nás ale veľmi neuspokojilo. Oheň nám osvetľoval úzku chodbu bez zariadenia, sem-tam popadané kamene. Ovanul nás akýsi zvláštny pach podzemia a pokračovali sme ďalej. Samozrejme, fakle nám dlho nevydržali, odpaľovali sme si jednu od druhej a stále sme šli dopredu. Neviem, koľko sme už mohli prejsť, snáď nejakých 30– 40 metrov, keď sme si konečne uvedomili, že toho papiera a zápaliek máme naozaj primálo, a tak sme sa rozhodli, že sa vrátime na ubytovňu. Vybavíme sa lampášmi, vhodným oblečením (Paľovi už začalo byť medzičasom zima) a vrátime sa sem riadne to preskúmať. Tak sme sa otočili a išli sme naspäť. Ešte stále mám pred očami tú chodbu, tie nízke klenby a popadané kamene.

Keď nám po pár metroch dohorel posledný papier a zhasla posledná zápalka, ešte stále sme si mysleli, že sa nič nedeje. Veď sme predsa stále išli len rovno po chodbe a naspäť to teda bez problémov zvládneme aj bez svetla.

Lenže kráčať v úplnej tme je dosť problematické, sem-tam popadané kamene, tak sme sa chytili za ruky a šli sme pomaličky dopredu, hmatkajúc po boku chodby. Veď zachvíľu už musíme byť vonku. Zrazu sme zistili, že sme v slepej chodbe.

Nedalo sa nám ďalej pokračovať v pôvodnom smere, hoci sme si mysleli, že ideme stále rovno a vraciame sa k východu. V tom momente sme sa trocha zľakli, ale navzájom sme sa povzbudzovali, že predsa nemôžeme byť ďaleko od východu, veď sme išli len pár metrov. Tak sme sa rozhodli, že pôjdeme ďalej tou istou technikou – jednou rukou sme sa držali a druhou sme nahmatkávali okraj chodby. Pravdepodobne sme sa však čím ďalej tým viac zamotávali v podzemí, pretože sme absolútne neboli schopní nájsť ten východ.

Po určitom čase nášho už zúfalého blúdenia, časovo som to už ani nevedel odhadnúť, sa nám stala ďalšia nepríjemnosť. Paľo išiel vpredu, zrazu som len začul jeho krik a čľapnutie vody. Skríkol na mňa, že padol do nejakej vody, že teda vpredu je voda. Tým, že sme sa držali za ruky, som mu pomohol dostať sa naspäť. Takže od tej chvíle sme vedeli, že nám hrozí nebezpečie, že môžeme padnúť do nejakej vody.

Ďalej sme postupovali opatrnejšie, zvolili sme si taktiku, že sme si hádzali malé kamienky smerom dopredu a nabok, aby sme zistili, či je vpredu sucho. Pomaličky to už na nás doliehalo, boli sme unavení, hladní, smädní a bolo nám zima. Čím sme sa viacej zamotávali, pravdepodobne sme sa dostali do odľahlejších častí, na zemi bolo napadaných viac ostrých kameňov, cez ktoré sme museli preliezať a stále sme išli po boku chodby, ktorého sme sa držali. Boli sme už aj riadne doudieraní a dosť vyčerpaní. Naozaj to neviem časovo odhadnúť, ako dlho nám trvalo, kým sme si prvýkrát sadli, že si oddýchneme. Ale bola to pravdepodobne dosť dlhá doba a vtedy sme si už priznali, že to sami nezvládneme, že ten prekliaty východ nenájdeme.

Našli sme si relatívne suché miesto na oddych a keďže Paľo bol mokrý a bola mu hrozná zima, ja som si sadol na zem, on si sadol na mňa a navliekli sme sa obidvaja do mojej teplákovej súpravy. Týmto spôsobom sme oddychovali a v polospánku (alebo skôr v polomdlobách) sme rozmýšľali o svojej situácii.

Neskôr sme sa s Paľom zhodli, že sme mali zhruba rovnaké – nazval by som to „sny“, že sme už len kúsok od východu a tie posledné dva – tri kroky nevieme spraviť. Po určitom čase sme sa rozhodli pokračovať v blúdení – hľadaní východu, lenže keď sme sa postavili a Paľo sa vlastne vyzliekol z mojich teplákov, začala s nami lomcovať taká zima, že sme nevedeli spraviť ani krok.

Situácia začala byť zúfalá. Takže sme si znova sadli, navliekli sa do teplákov a čakali. Už nám bolo jasné, že nás musí prísť niekto zachrániť. Skúšali sme aj volaťo pomoc, lenže v tej tme a s tou ozvenou to na nás pôsobilo tak deprimujúco, že sme s tým radšej prestali.

Spoliehali sme sa na to, že si vychovávateľky musia všimnúť, že chýbame a musia nás začať hľadať. Takže ďalší polospánok a polomdloby, sem-tam sme počuli rôzne zvuky, dunenie a padanie kameňov. Zabudol som – predtým ako sme ešte vládali chodiť a blúdili sme, sme prišli až k nejakému závalu, kde sme sa museli otočiť a išli sme naspäť. Vlastne neďaleko od toho závalu sme ostali sedieť.

Ďalej sú moje spomienky už len veľmi zahmlené, nemal som predstavu o čase, koľko sme tam vlastne sedeli, z polospánku nás pretrhlo až mihotavé svetlo a vrava, tak sme začali kričať o pomoc a pamätám si len banského záchranára so svetlom na prilbe, ktorý sa nad nami skláňal a jeho slová mi ostali v pamäti dodnes: „Vy kluci jedni pitomí“.

A to bol vlastne koniec nášho dobrodružstva. Zaviazali nám oči kvôli prudkému slnku vonku, naložili nás do autobusu banskej záchrannej služby z Mostu a odviezli do Litoměřickej nemocnice.

Ďalšie fakty, ako to vlastne bolo, mám už len z rozprávania kamarátov. Samozrejme nás vypočúvala aj kriminálka – „načo ste tam išli, prečo ste tam išli, čo ste tam videli, nikomu o tom nerozprávajte“. Nasledoval pobyt v nemocnici, pretože voda, do ktorej sme padli, bola vraj rádioaktívna kvôli vyvážaniu rádioaktívneho odpadu. My sme sa jej našťastie nenapili, pretože v čase, keď sme do nej spadli, sme ešte neboli nejako zúfalo smädní.

Ďalšie fakty: Dnu do „Richarda“ sme sa dostali v sobotu okolo 13.00 hod. a banskí záchranári nás našli v pondelok okolo 13.00 hod. Z počutia ďalej vieme, že ani im sa do podzemia veľmi nechcelo, pretože už v tom čase to podľa nich bolo nebezpečné, vraj sa niektoré balvany dokázali uvoľniť a zosunúť už len hlasným krikom. Dnu vošli len kvôli tomu, lebo vedeli, že sú tam dvaja 16-roční chlapci. Mali vraj problém aj s mapami, nakoniec ich zohnali, myslím že z Terezína. Inak, záchranári nás začali hľadať až v pondelok, dovtedy našej kriminálke trvalo, kým vlastne zistila, kde naozaj sme. Záver príbehu: Trojka zo správania pre obidvoch a zážitok na celý život.

© Marian Mazuch

předcházející článek | zpátky nahoru | následující článek